Ako rozumieť detskej hre

Ako rozumieť detskej hre

Význam hry

K deťom sa musíme približovať a chápať ich z vývinovej perspektívy. Na rozdiel od dospelých, pre ktorých je prirodzeným nástrojom komunikácie reč a slová, je prirodzeným nástrojom komunikácie detí hra a aktivita. Hračky deti používajú ako slová a hra je ich jazykom. Aj OSN v Deklarácii práv dieťaťa uznáva hru ako významnú a centrálnu aktivitu detstva, ktorá sa vyskytuje v každom čase a na každom mieste. Deti sa nepotrebujú učiť, ako sa hrať, ani ich do toho nemusíme nútiť. Hra je spontánna, zvyčajne príjemná, dobrovoľná a nie je zameraná na cieľ.

 

Hra je vo svojej podstate úplná, nie je závislá na vonkajšej odmene a prispôsobuje svet na splnenie detských predstáv, napríklad keď dieťa používa lyžičku ako lietadlo. V hre si deti vybíjajú energiu, pripravujú sa na životné povinnosti, dosahujú náročné ciele a oslobodzujú sa od frustrácií. Poskytuje im fyzický kontakt, uspokojuje potrebu súťaženia a agresívneho správania sociálne akceptovateľným spôsobom a učenie sa, ako vychádzať s ostatnými. Hra pomáha deťom popustiť uzdu svojej fantázie, učiť sa vzorce svojej kultúry, a rozvíjať svoje zručnosti.

 

Deti komunikujú prostredníctvom hry

Deti vyjadrujú samé seba plnšie a priamejšie prostredníctvom spontánnej hry, ako slovne, pretože v hre sa cítia príjemnejšie. Keď sa dieťa voľne a bez usmerňovania hrá, prejavuje sa jeho nezávislé myslenie a konanie. Niektoré pocity a postoje môžu byť pre dieťa príliš ohrozujúce na to, aby ich dokázalo vyjadriť priamo, ale môže ich bezpečne vyjadriť výberom hračiek.

 

Z hľadiska vývinu nemajú deti dostatok rozumových a vyjadrovacích schopností na vyjadrenie toho, čo cítia. Svoje pocity nedokážu vyjadriť slovami. Z výskumov autorov ako bol Piaget vieme, že deti nie sú vývinovo plne schopné abstraktne myslieť a argumentovať až do veku približne 11 rokov. Slová sú vytvorené na základe symbolov a symboly sú abstrakcie. Detský svet je svetom konkrétneho. Hra je konkrétne vyjadrenie dieťaťa a je detským spôsobom ako si vytvárať vzťah k svetu.

 

Symbolická hra

Podľa Piageta hra premosťuje medzeru medzi konkrétnym zážitkom a abstraktnou myšlienkou a práve symbolická funkcia hry je veľmi dôležitá. V hre dieťa manipuluje konkrétnymi objektmi, ktoré sú symbolmi pre niečo iné, čo dieťa či už priamo, alebo nepriamo prežíva. Niekedy sa dieťa v hre pokúša utriediť si svoje skúsenosti a vyrovnať sa s nimi. Hra môže byť pre dieťa jedinou situáciou, keď má veci pod kontrolou a preto sa cíti bezpečne.

 

Deti sú schopné používať hračky na to aby vyjadrili to, čo nemôžu povedať. V hre môžu robiť veci, v ktorých by sa cítili nepríjemne a vyjadriť pocity, za ktoré by mohli byť pokarhané, ak by ich vyslovili.

 

Hra je detským symbolickým jazykom sebavyjadrenia a môže odhaliť: (a) čo dieťa zažilo, (b) reakcie k tomu, čo prežilo, (c) pocity o tom, čo bolo prežité, (d) čo si dieťa želá, chce alebo potrebuje a (e) detské vnímanie seba.

 

Musíme jej však dať voľný priebeh, nezasahovať, nerobiť návrhy, neklásť otázky. Príbeh, ktorý sa odohráva v hre dieťaťa, pramení z jeho srdca bez racionálneho uvedomenia. Akákoľvek otázka toto prirodzené plynutie hry preruší, otázka predsa vyžaduje odpoveď a aby dieťa mohlo odpovedať, musí prejsť zo srdca do mozgu a premýšľať nad odpoveďou.

 

Príklad, ako možno rozumieť hre dieťaťa:

4-ročná Anička zažila, že starkej, s ktorou žila spolu so svojimi rodičmi v jednom dome a ktorú Anička veľmi ľubila, jedného dňa prišlo zle. Chytila sa za srdce a odpadla. Odviezla ju sanitka a starká sa domov už nevrátila. Anička si pamätá už len plač príbuzných a pohreb, ale starkú už odvtedy nevidela.

 

Hra Aničky môže byť nasledovná:

  1. Anička sa hrá s malou a veľkou kravičkou, veľká kravička odpadne, príde auto, odvezie ju preč, po chvíli ju Anička zahrabe do piesku. - dieťa na zvieratkách dieťa znázorňuje situáciu, ktorú prežilo
  2. Anička sa hrá rovnako, ale po odvezení veľkej kravičky autom malá kravička len leží a už ju nič nebaví. Nechce sa ani hrať, ani nič jesť. - dieťa na zvieratkách znázorňuje reakciu na to, čo prežilo
  3. Identická hra s kravičkami. Po zahrabaní veľkej kravičky malá kravička smutne volá: "múúúú, múúúú", chodí k miestu, kde je veľká zahrabaná, volá ju, aby sa vrátila. - dieťa prehráva pocit smútku zo straty starkej
  4. Hra s kravičkami, ale po odpadnutí veľkej kravičky pribehne k nej malá kravička a pokvapká ju živou vodou. Veľká kravička vstane, poďakuje malej a veselo sa spolu hrajú. - dieťa prehráva svoju túžbu mať starkú späť
  5. Hra prebieha rovnako. Veľkú kravičku zahrabe do piesku, malej kravičke je každý večer smutno, lebo jej nemá kto čítať rozprávky na dobrú noc. Malá kravička ide k miestu, kde je veľká zahrabaná, pýta sa jej, prečo od nej odišla a kedy sa ešte vráti. - dieťa prehráva svoje vnímanie seba, svoju opustenosť a zmätok

 

Hra je pre deti bezpečná v tom, že na znázornenie konkrétnych zážitkov môže dieťa použiť predmety: kocky, autá, vojačikov, zvieratká a podobne. Pocity, ktoré sú pre dieťa príliš bolestivé a ťažké, sa môžu v hre voľne meniť podľa toho, ako to cíti dieťa samotné. Nikto ho nenúti ísť tam, kam už sa mu nechce ísť. Rovnako má dieťa pod kontrolou "výsledok" hry, teda aj keď je skutočnosť iná, dieťa ju môže ľubovolne meniť podľa seba. Tak, aby s výsledkom hry bolo spokojné a dokázalo zážitok spracovať. Napríklad, 6-ročný chlapec nedokázal ubrániť matku pred bitkou od opitého otca, ale v hre môže tento chlapec opakovane zastreliť "zlého dinosaura", lebo ten chcel hrýzť ostatné zvieratká.V hre a vo fantázii je deťom umožnené to, čo nie je možné v skutočnosti.

 

Nie vždy je hra dieťaťa jasne čitateľná. Nie vždy hra dieťaťa automaticky súvisí so zážitkami dieťaťa. Deti majú úžasnú fantáziu, počuli príbeh v správach, rozprávanie dospelých alebo videli nevhodný film. Aj takého "zážitky" sa môžu prejaviť v hre dieťaťa.

 

Dieťa v hre varí rodičovi, hrá sa na lekára a ošetruje ho, hrá sa na mamu a opatruje bábiku. V týchto hrách je spoločná téma starostlivosti, môže to znamenať, že dieťa si želá, aby sa oňho rodičia viac starali, alebo naopak, samo má radosť z toho, že sa môže o niekoho starať. A možno sa mu táto téma jednoducho momentálne najviac páči, lebo sa tak hráva s kamarátkami v škôlke.

Dieťa ide kresliť, ale pýta sa rodiča, čo má nakresliť, počas kreslenia sa často pýta rodiča, či je obrázok pekný, či sa rodičovi páči. Môže to znamenať, že pre dieťa je dôležitejší názor rodiča ako vlastný názor, alebo ide o dieťa, ktoré je neisté a potrebuje ubezpečovanie od rodiča.

Dieťa sa vydrží hrať s každou hračkou len chvíľu a často mení hračky aj témy: Možno má dieťa v živote zmätok a prejavuje sa to aj na jeho hre, alebo dieťa je hyperaktívne, alebo len hľadá, čo ho zaujme.

 

Z knihy: Landreth GL. Play Therapy-The art of the relationship. 3.vydanie. New York: Routledge 2012 spracovala Mgr. Zuzana Tatárová

zdroj: http://hra.navrat.sk/